Aluška.org: Věděním ke svobodě

Myseľ dieťaťa je najdelikátnejšou vecou na svete, keďže je tvárna ako plastelína. Je to práve obdobie detstva, kedy sa budujú základy vnímania sveta a to, ako sa bude dieťa správať aj počas dospelosti.

Podľa Jamesa P. Comera, profesora detskej psychiatrie v Centre detskej medicíny pri Univerzite v Yale, zdravý psychický vývoj zahŕňa: sebauvedomenie, sebavedomie, pocit užitočnosti, kompetencie a schopnosť adekvátne zvládať svoje emócie.

Zneužívanie nie je jediná vec, ktorá môže dieťa poškodiť. Často na to postačujú poškodzujúce vyhlásenia, ktoré sa často opakujú či príkazy alebo odozvy dospelých voči dieťaťu, ktoré ignorujú ich pocity.

Ide o zasievanie semien v mysliach detí, ktoré poškodzujú ich mentálne a emocionálne zdravie, schopnosť vysporiadať sa so svojimi myšlienkami, pocitmi a správaním, prípadne o paradigmy, ktoré obmedzujú ich psychologický vývin.

To, čo deťom všetkých vekových skupín hovoríme, je obzvlášť dôležité. Je tomu tak preto, lebo naše odkazy formujú ich vlastné predstavy o sebe či okolnostiach a tiež to, ako si pospájajú rôzne životné skúsenosti.

Deti dnes majú v histórii najlepšie možnosti v oblasti technológií, príležitostí a zábavy. Napriek tomu, v oblasti výchovy sa stále nachádzame v dome temna.

Platí to hlavne v tom, ako zanedbávame a ignorujeme emocionálne zdravie detí a tým aj ich celkové psychické zdravie, rast a rozvoj.

V dnešnom článku vám ukážeme 6 príkladov psychologicky poškodzujúcich vecí, ktoré dospelí deťom neustále hovoria. Je potrebné ich prestať robiť skôr, než na deťoch napáchajú nenapraviteľné škody.

(1) „Si príliš citlivý“

Rodíme sa ako komplexné emocionálne bytosti. Vedy, a najme detská psychológia, potvrdili, že naše emocionálne zdravie a zvlášť mechanizmus, ktorý nám umožňuje sa vysporiadať so životnými situáciami, je kľúčom pre naše dlhodobé šťastie, duševné a dokonca aj fyzické zdravie.

Deti zažívajú širokú paletu rôznych emócii – od pocity odmietnutia alebo izolácie až po hnev z toho, že dostali lízanku nesprávnej farby.

Naše reakcie by však nemalo diktovať to, či detská reakcia je adekvátna situácii alebo nie. Faktom je, že deti sú v strese a ich psychika sa stále vyvíja a práve to by malo diktovať našu reakciu.

Namiesto toho, aby sa rodičia snažili pochopiť, prečo sa deti cítia tak ako sa cítia, alebo, aby sa snažili pochopiť ich pocity, to považujú dospelí za chybu v správaní a charaktere dieťaťa, prípadne, že „dieťa je príliš citlivé“.

To je však pre dieťa obzvlášť poškodzujúce, pretože im takto vlastne hovoríme, aby odmietli alebo potlačili svoje pocity ako nesprávne. Namiesto toho, by sme ich mali povzbudzovať k tomu, aby pochopili príčinu svojich pocitov a vyriešil sa tak ich vnútorný stres zdravým spôsobom, ktorý im umožní rast a napredovanie.

Preto prestaňte deťom hovoriť, že sú citlivé alebo, nech prestanú „vyvádzať“. To, že sa cítia práve tak, má svoj dôvod.

(2) „Taký je život“

Táto zovšeobecňujúca fráza sa často pri deťoch používa vtedy, keď sú konfrontované so situáciou, ktorá je pre ne nepríjemná.

Namiesto toho, aby sme situáciu vyhodnotili a zistili, prečo je dieťa rozrušené a pomohli im spracovať ich pocity, hádžeme na nich zovšeobecňujúce tvrdenia, že „taký je život“.

Ide však o psychologicky škodlivý prístup, pretože sa tu opäť ignorujú detské pocity a ich jedinečné vnímanie pre ne znepokojujúcej situácie.

Tiež to trénuje dieťa v tom, aby štandardne akceptovalo nepríjemné, nezdravé a znepokojujúce situácie či emócie a odmietlo ich jednoducho ako súčasť života bez toho, aby ich zhodnotilo, precítilo a vyvinulo si zdravé nazeranie na danú skúsenosť.

Deti by mali byť povzbudzované v tom, aby využívali svoju schopnosť vytvárať si zmysluplné súvislosti a chápali, prečo sa vyskytujú aj zložité emócie v ťaživých situáciách – a to aj vtedy, keď je to situácia, ktorá sa v živote bežne prihodí každému.

(3) „Prestaň plakať!“

Podľa Inštitútu bdelého rodiča (Aware Parent Institute), „Keď dieťa plače, k poraneniu už došlo. Plač nie je poranenie, ale proces, ktorým sa odraňuje.“

Kým každý rodič alebo opatrovník môže potvrdiť, že plačúce dieťa nie je ničím príjemným, kto sme my, že prikazujeme deťom, aby zastavili svoje prirodzené emocionálne odozvy a procesy?

Čo to hovorí o nás, ktorí uprednostňujeme svoje momentálne uľavenie od nepríjemnej situácie pred dlhodobým emocionálnym zdravím a psychologickým rastom dieťaťa?

Z psychologického hľadiska, ak žiadame od dieťaťa, aby prestalo plakať, je to isté, ako keby sme žiadali od kožného poranenia, aby prestalo krvácať.

Dospelí by mali pomáhať deťom, aby dosiahli psychologickú silu a hojenie bez ohľadu na to, či to bude znamenať nutnosť počúvať ich plač, poskytnúť im priestor, urobiť s nimi rozhovor do duše alebo upokojovať ich.

Čokoľvek z vyššie uvedeného je lepšie ako jednoducho ignorovať ich emočný stav a odmietnuť ho ako nejakú otravnosť.

Verte tomu alebo nie, no detský plač nie je len zvukom, ktorý existuje len preto, aby vás iritoval. Je to často prejavom bytosti, ktorá je na tomto svete nová a ktorá má intenzívnu životnú skúsenosť. A to, ako vy na to reagujete, hovorí viac o vás ako o nich.

(4) „Pretože som tak povedal“

Ide o pomerne obľúbenú, no nepeknú odozvu, ktorá sa často používa ako odpoveď na detské otázky.

Táto odpoveď nielen dáva dieťaťu najavo, že vy ste šéf, ale im aj hovorí, že vás nezaujímajú ich zvedavosť, otázky a obavy a tiež, že vám nestoja ani za odpoveď.

Takéto správanie pasívne pestuje v dieťaťu povedomie, že ich vnútorné konflikty a otázky nie sú dôležité a že pokým nie sú v pozícii šéfa, tak ich majú radšej potlačiť ako prejaviť a preskúmať.

Už zrejme tušíte, ako to môže negatívne ovplyvniť detské sebavedomie, sebaistotu a psychologický rast.

Niektorí dospelí teraz možno povedia, že predsa dieťa musí dodržiavať pravidlá. No minimum, ktoré môžete pre dieťa urobiť je, že sa budete snažiť aspoň o to, aby dieťa porozumelo dôvodu, prečo je potrebné dané pravidlo dodržiavať.

Keď sa dieťa pýta otázky, snaží sa veci pochopiť, porozumieť im a naučiť sa, nie dominovať situácii. Preto to, prosím, pre dobro dieťaťa vezmite do úvahy.

(5) „Prečo nemôžeš byť ako (sestra, bratranec, spolužiak)?“

Prečo? Prečo nie je Peťko ako jeho skvelý braček? No, ono je to vždy z nejakého dôvodu (a často to spočíva v emocionálnom potláčaní, bolesti, traumy a podobne).

Ak sa však dieťaťa pýtate, prečo nie je niekým iným a ponižujúco ho porovnávate namiesto toho, aby ste sa snažili vyriešiť to, čo ho trápi, tak to je pre dieťa vždy poškodzujúce.

Neraz je ťažké primeť dieťa k tomu, aby sa otvorilo a zdôverilo so svojimi pocitmi, ktoré ho ťažia a ktoré sú koreňom jeho správania, izolovanosti alebo povahových čŕt. Platí to zvlášť u starších detí.

No môžeme ich potom obviňovať, keď sme ich celý život viedli za ručičku, riadili všetky ich aktivity a popri tom ich trénovali ako potláčať emócie?

(6) „Buď ticho!“

Táto veta dokáže zraniť aj dospelého, ak mu ju povedia iní. Čo si myslíte, aký má vplyv na maličké osôbky?

Zaujímavé na nej je to, že vypovedá o neschopnosti alebo odmietaní dospelých vysvetliť svoje vlastné pocity, ktoré ich zvyčajne „premohli“, no zároveň ignorujú to, ako sa cítia deti a aký psychologický efekt táto veta môže na ne mať.

To, čo má všetkých 6 viet spoločné je, že ignorujú, odmietajú, útočia alebo sa snažia utlmiť detské emócie. Preto potláčajú a pasívne odrádzajú dieťa od toho, aby si vyvinulo zdravé nervové spojenia medzi logickými a emočnými centrami v mozgu.

Absencia zdravých emočných a mentálnych (čiže psychologických = emočný + mentálny) zručností je receptom pre škody, či minimálne nerovnováhu vo vyvíjajúcom sa a rastúcom ľudskom indivíduu.

Ľudské bytostí nie sú predurčené byť robotmi!

Prečo potom programujeme tieto nevinné, dynamické a citlivé bytosti, deti, s psychologicky limitovanými a škodiacimi požiadavkami a vyhláseniami počas období ich rebélie, stresu či smútku?

Deti vyžadujú od dospelých trpezlivosť, múdrosť a príležitosť na svoj rast a vývoj. To, či sa im toho dostane, úplne závisí na tom, ako sa budú správať dospelí a učiť ich vyhodnocovať svoje neustále sa meniace psychologické stavy.

Ako sa správame k deťom, ovplyvní ďalšie generácie

Je dobré si tiež pamätať to, že keď negatívne ovplyvňujeme alebo ublížime dieťaťu, neubližujeme iba jemu.

Ubližujeme zároveň každému dieťaťu, ktorému môže táto bytosť ublížiť, keď sama vyrastie a stane sa dospelým, ktorý akceptoval psychologické programovanie ako dieťa.

Je to naša myseľ, ktorá nás ako ľudí sprevádza a vedie životom. A je to práve v detstve, kedy sa formujú a vytvárajú naše základné predstavy a mentálne či emocionálne programy.

Tento článok bol možno trocha ťažký a zasiahol vás ako tona tehál. To vám však len ukazuje, ako sme sa ako spoločnosť vzdialili od zdravého rastu detí, ktorých krehké rastúce mysle sú plne vydané nám na milosť či nemilosť.

Niekde však začať musíme. Ak sa vám tento článok páčil, určite ho zdieľajte so svojimi priateľmi a známymi, ktorí majú deti.

zdroj: http://www.badatel.net/6-psychologicky-poskodzujucich-veci-ktore-by-ste-detom-nikdy-nemali-hovorit/