Aluška.org: Věděním ke svobodě

V druhej polovici deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia priniesli dr. Helmut a Larion Lammerovci výsledky svojho bádania týkajúceho sa údajných únosov mimozemšťanmi za spoluúčasti armády, či tajných služieb. Svetlo sveta tak uzrel fenomén označovaný ako MILAB, odvodený od termínu „military abduction“, označujúci osobu, ktorej únos realizovala armáda, známy aj pod anglickou formuláciou „alleged alien abductee“/“unesený údajne mimozemšťanmi“/. Výsledky rakúskej bádateľskej dvojice priniesli nasledujúce zistenia:

1./ Osoby so zážitkom typu MILAB boli unášané‘ tmavými, neoznačenými helikoptérami, ktoré pristáli v blízkosti ich domovov, ich podozrivé aktivity boli pozorované koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy ich videli na lokalitách mrzačenia dobytka, pričom sa nezameriavali na obete únosov vykonaných údajne mimozemskými bytosťami.

2./ Zážitok typu MILAB prekonávajú osoby nielen pri únosoch mimozemskými bytosťami, ale aj špecialistami určitej tajnej vojenskej jednotky. Obete sú podrobené účinku narkotík, prevážané do miestností podobných nemocničným, z ktorých sa niektoré nachádzajú v podzemných vojenských komplexoch, kde pozorujú pozemský personál oblečený do bielych plášťov, sú vyšetrovaní, vypočúvaní a do ich tela sú umiestňované implanty.

Následne sa budeme zaoberať týmito zásadnými otázkami:

1./ Je možné, aby sa v západných demokraciách uskutočňovali tajné experimenty na ľuďoch alebo operácie skryté pred verejnosťou ?

2./ Aké sú ciele tajných projektov, ktoré sú zviazané s procedúrou únosov vykonávaných mimozemskými bytosťami a programom MILAB ?

3./ Je možný predpoklad, že armádne kruhy realizujú programy s umiestňovaním implantov do tiel ľudí, so systémami virtuálnej reality, projekciami holografických obrazcov, maskujúcich zariadení, či zbraňami ovplyvňujúcimi myslenie? Čo by mohlo potvrdiť hypotézu hovoriacu o tom, že v rámci tzv. čiernych projektov sú prevádzané tajné experimenty na ľudských pokusných králikoch?

Ak si zhrnieme doterajšie informácie o programe MILAB, môžeme sa domnievať, že scenár únosov ľudí mimozemskými bytosťami je oveľa zložitejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Dr. Lanner a ďalší bádatelia majú už viacero zásadných indícií pre tvrdenie o existencii viac ako jedného tajného programu vytvoreného a vykonávaného ľuďmi týkajúceho sa únosov.

Každý z nich má vlastné ciele.

Prvá skupina sa pravdepodobne zaoberá experimentmi v oblasti mentálnej kontroly. Existujú dôkazy pre pokusy, počas ktorých boli ničené nervové spojenia, s elektromagnetickou stimuláciou spánkových lalokov a bizarné výskumy mozgu s vkladaním implantov do blízkosti alebo priamo do nervového tkaniva…

Druhá skupina sa zapodieva výskumom biologicko – genetického charakteru. Niektoré obete si spomínajú, že počas ich pobytu v podzemných vojenských základniach videli ľudí vznášajúcich sa v priehľadných valcoch naplnených tekutinou, ako aj geneticky modifikované zvieratá v klietkach. Je obzvlášť dôležité upozorniť na skutočnosť, že obete únosov mimozemšťanmi, ktoré „nemali“ kontakty s armádou, veľmi často rozprávajú o zážitkoch, ktoré mali údajne na palube UFO.

Tretia skupina je spravodajská vojenská jednotka, ktorá operuje od osemdesiatych rokov a zaoberá sa zhromažďovaním informácií o únosoch mimozemšťanmi.

Ak pripustíme realitu únosov, je existencia takejto jednotky takmer stopercentná. Zdá sa, že veliteľské kádre tejto jednotky považujú únosy mimozemšťanov za preukázaný fakt a že podľa ich názoru významne zasahujú do bezpečnosti štátu. Nie je vylúčené, že druhá a tretia skupina pracuje spoločne, keďže ich záujem o genetické výskumy a analýza únosov sú prakticky totožné.

A teraz niekoľko príkladov

Istá žena, nazvime si ju Michelle, si plne spomína na svoj prvý únos. Došlo k nemu, keď mala ešte len osem rokov a detailne si pamätá na humanoidov vysokých 1,2 metra s veľkou hlavou. Jej ďalšie zážitky po rokoch však nemajú vôbec nič spoločné s tým predošlým. Ešte aj dnes sa jej vybavujú fragmenty bolestných spomienok, realistické sny a pri plnom vedomí aj niektoré detaily zážitkov typické pre fenomén MILAB. Chýbajúci čas v jej pamäti bol rekonštruovaný za pomoci techniky regresívnej hypnózy, ktorý vykonal lekár – špecialista spolupracujúci s organizáciou MUFON /Mutual UFO Network/ v USA.

Michelle a jej priateľ prežili únos s následným výpadkom pamäti v roku 1970 v blízkosti tábora na pokraji oblasti Ditch Plains, Montauk, v štáte New York. Po ich vzájomnom oddelení Michelle dopravili do akýchsi podzemných miestností, kde ju čakali viaceré šokujúce zážitky. Spomína si, ako ju odviedli do operačnej sály, kde boli neznáme zariadenia, nástroje z nehrdzavejúcej ocele a na bielo prikrytý stôl, na ktorý ju uložili a vyzliekli. Po niekoľkých minútach sa objavila skupina asi šiestich ľudí, medzi ktorými bola aj žena. Všetci boli oblečení do bielych plášťov a na ústach mali bielu rúšku. Hlavu jej odvrátili nabok a oholili pokožku za pravým uchom. Následne dostala vnútrožilovú injekciu a stratila vedomie. Prebrala sa až v spoločnosti svojho priateľa.

Počas poslednej hypnotickej seansy do ďalších vrstiev jej traumatických spomienok sa výskumníci dopracovali k tým, ktoré sa týkali jej pobytu v akejsi nádrži. Následkom tejto seansy, ktorá mala veľmi emocionálny priebeh sa ukázalo, že Michelle sa ocitla v temnej miestnosti. Bola veľmi prestrašená a vznášala sa v kvapaline o niečo hustejšej ako voda.

Ako si spomína, predtým ležala nahá na stole. Okolo jej tela bola rozmiestnené zložitá spleť prívodov a vedľa stál lekár v bielom plášti. Jej ďalšie zážitky uzreli svetlo sveta vďaka hlbokému stupňu regresívnej hypnózy, ktorá ju opätovne preniesla do času, ktorý strávila v nádrži. Z nej sa zúfalo snažila dostať, keďže sa obávala, že sa určite utopí. Cítila, že tekutina, ktorá ju obklopuje, je hustejšia ako voda, je teplá a má mätovú arómu. Zvoľna pohybovala hlavou, rukami i nohami. Dlaňami postupne prechádzala po hladkej stene nádrže, bola úplne sama, izolovaná od všetkého, v tmavej nádrži s pocitom umele vyvolaného stavu „odtelesnenia“.

Ak si preštudujeme odbornú literatúru venovanú pokusom so senzorickou depriváciou, celkom určite narazíme na zmienky o nádržiach tohto druhu, ktoré skonštruoval doktor John Lilly.

Dr. Lilly skúmal spôsob, akým by bolo možné izolovať vedomie človeka od vplyvu okolitého prostredia. Snažil sa zistiť, aké činitele v súlade s doteraz prijímaným vedeckým modelom v neurofyziológii stimulujú ľudské telo a myslenie – predovšetkým išlo o vplyv svetla a sprostredkovanie vnemov zraku, dotyku a vnímania tiaže, stimulácia kožných receptorov a hlbokých vnútorných orgánov.

Dr. Lilly používal zvukotesnú nádrž, v ktorej bolo možné takmer úplne ponoriť človeka do vody temperovanej na teplotu jeho tela. Pokusy vykonával v komore v Inštitúte národného zdravia, ktorá bola vybudovaná pre výskum metabolizmu u potápačov. Projekt financoval úrad výskumu vojnového námorníctva a od samého počiatku sa týkal izolácie organizmu od vonkajšieho prostredia s dodatočnou aplikáciou narkotík.

K tomu je azda potrebné doplniť, že dr. Lilly pracoval na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov s mozgovými implantami. V tom čase sa s ním kontaktovali aj predstavitelia tajnej služby a niektorí experti pracujúci na projektoch Ministerstva obrany. Vo svojej knihe „Vedec“ /The Scientist/ Lilly píše, že počas práce pre Inštitút národného zdravia sa jeho výskum izolácie od vonkajších vplyvov v izotermickom kvapalnom médiu a zvukotesnej nádrži, ako aj mozgových elektród stali predmetom eminentného záujmu niektorých politikov v súvislosti s možným zavádzaním technológie brainwashingu /prania mozgov/ u vojnových zajatcov a nepriateľských agentov. Biológ musel hlavne zodpovedať otázky, do akej miery by sa ním navrhnutá izolačná nádrž dala použiť k preprogramovaniu myslenia. Armáda nepochybne hodlala pokračovať v ďalšom rozvíjaní na prvý pohľad sľubnej technológie prania mozgov.

Dr. Lilly skutočne opísal aj situácie, v ktorých by bolo možné tento postup aplikovať ako prostriedok mimoriadne Účinného nátlaku na osoby, u ktorých bolo možné orientovať rebríček duševných hodnôt požadovaným smerom. Súčasne celkom otvorene vyjadril svoje presvedčenie, že spravodajská služba používa tieto nebezpečné praktiky v rámci svojich vlastných vedeckých bádaní.

Jakoby nám to neukázali v mnoha filmech, jako například Matrix. Náhoda? – To jistě.

Je možné, že sa slová amerického biológa naozaj naplnili a Michelline zážitky sú potom výrečnou ilustráciou takéhoto experimentovania.

Počas dvojhodinovej seansy popísala Michelle pobyt v miestnosti, v ktorej trojica mužov dozerala na ľudí pracujúcich v bielych plášťoch. Predtým zase rozprávala o miestnosti pripomínajúcej lekárske laboratórium, kde jej pripevňovali ku hlave v oblasti spánkových kostí kontakty akéhosi zariadenia ukončené svorkami, ktoré jej spôsobili silnú migrénu.

Tento Michellin zážitok nezávideniahodne pripomína pokusy so stimuláciou spánkových lalokov mozgu za pomoci magnetických polí. Dr. Michael Persinger, neurológ Laurentian University v Sadbury /provincia Ontario/ dokázal, že stimuláciou tejto časti mozgu magnetickým poľom možno u pokusnej osoby vyvolať stav akoby mystického charakteru, fenomén opustenia tela a podobne.

Dan Wright, riaditeľ MUFON Abduction Transcript Project, zhromaždil záznamy od obetí údajných únosov mimozemšťanmi, v ktorých významnú úlohu zohrávali traumatizujúce zážitky z umiestnenia v cylindrických nádržiach. Vo svojej kartotéke dokladá celý rad prípadov, v ktorých unesený videl počas pobytu na palube UFO nádrže v ktorých nič nebolo. V štyroch prípadoch unesené osoby opísali veľké, priezračné cylindre a spomínali si, že v nich boli umiestnené alebo v nich videli niekoho iného.

Dvaja zo svedkov mali možnosť pozorovať vo valci cudziu bytosť. V archíve Dana Wrighta sa nachádzajú tri prípady, v ktorých unesená osoba pobývala vo vnútri nádrže vyplnenej kvapalinou, pričom v dvoch prípadoch museli túto kvapalinu aj dýchať!

Lisa, ďalšia z obetí programu MILAB, mala zážitky s nádržou podobné tým, ktoré sa nachádzajú v archíve Dana Wrighta.

Bola prepravená do podzemných vojenských priestorov, kde videla nahých ľudí vznášajúcich sa v tekutinou naplnených nádržiach. Lisa tvrdí, že ľudia, ktorí ju eskortovali, ju prinútili vstúpiť do nádrže naplnenej žltou, do zlatista opalizujúcou spenenou tekutinou, zatiaľ čo sa iní tomu prizerali. Obzvlášť traumatické boli pre ňu spomienky na to ako ju a ďalšie obete únoscovia nútili k dýchaniu tekutiny. V týchto prípadoch boli obete úplne ponorené do kvapaliny a tvrdia, že ju mohli dýchať.

Ak si opätovne preštudujeme odbornú literatúru, dozvieme sa, že fyzické nasávanie tekutiny do pľúc a jej vdychovanie namiesto vzduchu by spôsobilo revolúciu v potápaní. Myšlienka o dýchaní kvapaliny sa zrodila v polovici šesťdesiatych rokov, kedy dr. Kylstra, fyziológ z univerzity v Buffale /štát New York/ objavil, že roztoky solí možno sýtiť kyslíkom pod vysokým tlakom.

Dr. Johannes Kylstra pracoval v tlakovej komore amerického námorníctva a robil pokusy na myšiach. Podarilo sa mu ich udržať pri živote osemnásť hodín. Keďže sa mu však nepodarilo eliminovať oxid uhličitý v dostatočnej miere, jeho úroveň rýchlo rástla až do takmer toxických koncentrácií a tento problém sa stal prekážkou, ktorú bolo potrebné prekonať pred využitím tejto technológie ľuďmi.

Ďalší krok v pokusoch s respiráciou kvapalín uskutočnil v roku 1966 dr. Leland Clark pri experimentoch s myšami. Dr. Clark vypracoval metódu vďaka ktorej pokusné myši vdychovali dvadsať hodín tekutinu pri teplote 18°C. U všetkých pokusných zvierat, ktoré sa zúčastnili predošlých experimentov dochádzalo však po čase k miernej degenerácii pľúcnych lalokov následkom agresívnych látok, ktoré reagovali s pulmonálnym tkanivom.

V nasledujúcich rokoch technika respirácie tekutín prešla ďalším vývojom. Skúšky s ventiláciou tekutinou, ktoré sa uskutočnili počiatkom deväťdesiatych rokov priniesli svoje výsledky. Vedci udržiavali psov v roztoku viac ako dve hodiny. Po ich vybratí z kvapaliny bol ich organizmus mierne nedokysličený, avšak už po niekoľkých dňoch sa vrátili do normálu.

Po týchto pokusoch na zvieratách bola metóda pripravená k pokusnému použitiu na ľuďoch. Lekárska spoločnosť ju plánovala využívať k boju proti dychovej nedostatočnosti, ktorá je hlavnou príčinou dojčenských úmrtí. Predpokladá sa, že skúsenosti z dýchaním tekutiny na dospelých dobrovoľníkoch budú využívané pre potreby vojnového námorníctva, špeciálne služby a pri evakuácii stroskotaných ponoriek.

Obete únosov mimozemšťanmi, ako je napríklad Betty Andreassonov uvádzajú, že niekedy boli umiestňované do valcov naplnených tekutinou za účelom kompenzácie obrovských síl vznikajúcich pri urýchľovaní lode.

Jedna z respondentiek Dana Wrighta opisuje svoje zážitky z pobytu v nádrži týmito slovami:

„To, čo nás obklopuje vyzerá ako voda, tak ako by sme sa ocitli v plaveckom bazéne s tým rozdielom, že vidím cez jeho steny … Vyzerá to tak, že sa pohybujeme veľmi rýchlo.“

Zaujímavým detailom je predovšetkým to, že unesenej žene pred jej umiestnením do valca vložili únoscovia do nosnej dutiny nejaký predmet, vďaka čomu nemusela dýchať kvapalinu. Posledné vedecké bádania podľa záznamov pozorovaní z fotografickej dokumentácie prevádzané dr.Bruceom Maccabeom na tému ohromujúcich manévrov neznámych lietajúcich objektov letiacich veľkou rýchlosťou, potvrdzujú realitu tohto druhu zážitkov umožňujúcich kompenzáciu gravitačných síl, pokiaľ sa svedok naozaj ocitol v UFO.

Dr. Maccabee zdôrazňuje, že telo uneseného na palube UFO letiaceho so zrýchlením 500 G by bolo úplne rozdrvené, pokiaľ by sa nenachádzalo ponorené v kvapaline, ktorá vypĺňa aj jeho pľúca a telesné dutiny. Iní unesení uvádzajú, že videli ľudské, ale aj mimozemské bytosti umiestnené za stavu anabiózy v cylindrických inkubátoroch. Takisto existujú správy podľa ktorých boli svedkovia eskortovaní v podzemných laboratóriách v spoločnosti medicínskeho personálu a videli tam ľudské telá v priezračných nádržiach. Christa Tiltonová obeť únosov typu MILAB opisuje svoje dojmy nasledovnými slovami:

„Najskôr som videla niečo, čo vyzeralo ako ľudia v priezračných nádržiach. Tieto nádrže boli naklonené dozadu pod uhlom asi 25 stupňov tak, že sa dotýkali steny. Miestnosť vyzerala ako laboratórium. To som v kozmickej lodi nikdy nevidela. Ľudia, ktorí sa nachádzali v nádržiach vyzerali, ako by došlo k zastaveniu ich životných funkcií. Celé vnútro nádrže vypĺňala priezračná kvapalina. Zdá sa mi, že tamtí ľudia boli udržiavaní pri živote prostredníctvom hadičiek pripevnenými k temenu hlavy.“

Christa Tiltonov nie je osamotená so svojimi zážitkami. Sú ešte ďalší unesení, ktorí tvrdia, že sa ocitli v podzemných armádnych komplexoch, kde videli takýchto ľudí v sklenených alebo plastikových cylindroch. Niektorí z nich hovoria o celom rade identických ľudí, z ktorých sa každý nachádzal v inom cylindri. To núti k zamysleniu, či sa predsa len niekto nepokúša tajne klonovať ľudské „banky“.

Japonskí vedci už viac ako pred tromi rokmi prehlásili, že sa im podarilo udržať plod kozy v umelej maternici počas troch týždňov až do pôrodu.

Dr. Yoshimuri Kuwabara z tokijskej univerzity vyoperoval spolu so svojim kolektívom plod z maternice kozy po 17 týždňoch gravidity a umiestnil ho v kontajneri naplnenom tekutinou simulujúcu plodovú vodu. Prístrojové zariadenie pumpovalo do tekutiny výživné látky a zásobovalo plod kyslíkom.

Dr.Kuwabara vyjadruje presvedčenie, že jedného dňa bude možné umelú maternicu využiť k podpore plodov pri viacnásobnej gravidite, kedy je uterus matky príliš tesný.

Unesení mimozemšťanmi, či v rámci programu MILAB tvrdia, že videli akési inkubátory nielen na palube UFO, ale aj v podzemných výskumných komplexoch. Keďže tieto plody boli podľa všetkého poznačené vážnymi zdravotnými problémami, svedkovia sa domnievajú, že mohlo ísť o hybridov.

Pre niekoho, kto sa zaoberá klonovaním sú vývojové a konštrukčné práce na projekte umelej maternice a inkubátoroch s vyživujúcim médiom nutnosťou.

Vedci zaoberajúci sa biotechnologickým vývojom tvrdia, že klonovanie ľudí „bez mozgu“ ako zdroja orgánov pre transplantácie sa už čoskoro stanú skutočnosťou. Súčasne právne a etické normy nepovoľujú takéto frankensteinovské pokusy, ale kde je záruka, že sa tak nedeje tajne ? Ešte ambicióznejšie projekty predvídajú vytvorenie geneticky modifikovaných žoldnierov odolných k biologickým a genetickým zbraniam.

Skúsenosti niektorých obetí programu MILAB ukazujú, že sa predsavzatia tohto druhu realizujú pod pláštikom oficiálneho medicínskeho výskumu. Je možné, že tajné výskumy s reprodukciou a experimenty s ľudskými plodmi sú prevádzané v rámci tzv. „čiernych projektov“.

Unesení mimozemšťanmi hovoria o podobných experimentoch s analogickým zariadením – tá istá zhoda vystupuje v prípade implantov vkladaných do ľudských tiel údajnými mimozemšťanmi, ako aj armádnymi špecialistami v rámci zdokonalenia techniky mentálnej kontroly.

Dr. Lammer v tejto súvislosti uvádza charakteristický príklad z archívov MUFON Abduction Transcription projectu.

Jeho protagonistkou je žena, ktorú vojenský personál dopraví na tajnú základňu. Tu je umiestnená v ambulancii gynekologického vyšetrenia. Lekárka, ktorá prevádzala prehliadku hľadala v jej tele plod, ale nenašla ho. Žena si ešte matne spomína na otázky, ktoré jej dával akýsi starší dôstojník, ale potom upadla do bezvedomia. Čo je na tomto prípade obzvlášť zaujímavé, muži v uniformách ju uniesli nasledovnú noc po jej predošlej abdukcii neznámymi bytosťami.

Aktivity tajných vojenských jednotiek, ktoré sa podľa všetkého zaujímajú o unesených, sú logickou konzekvenciou názoru ich vedeckých dôstojníkov, ktorí fenomén abdukcií považujú za skutočnosť. Títo ľudia zrejme spolupracujú so skupinou expertov z „čiernych projektov“, ktorí sa zaoberajú genetickým výskumom. Spomínaná žena už predtým hovorila o svojich zážitkoch, ktoré nepochádzajú z noci, kedy ju uniesli príslušníci armády. Videla celý rad nádrží obsahujúcich rôzne telá a stála pred priehľadným cylindrom s telom vysokej blondíny, ktorá sa nachádzala na palube UFO. Tieto druhy pozorovaní nie sú pritom výnimočné, keďže o nich hovorí mnoho unesených.

Tajné výskumy, ktoré sa týkajú kontroly nad ľudskou mysľou a správaním boli zvlášť intenzívne prevádzané od čias druhej svetovej vojny až do konca sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Položme si otázku, či sa tieto experimenty uskutočňujú doteraz

Tí, ktorí sa skepticky stavajú k existencii projektu MILAB, by si mali dobre preštudovať dokumenty, ktoré v posledných rokoch odtajnili letecké sily Spojených štátov, výskumné správy venované technológii má v službách polície a pozemnej armády, či niektoré odborné články z tlače hovoriace o zbraniach najnovšej generácie.

V auguste 1996 bola publikovaná štúdia, v ktorej autori rozoberajú otázku implantov. Tie majú vykonávať dve funkcie:

1./ Spájať implantovaného jedinca s celou sadou integrovaných inteligentných satelitov /IIS/ predstavujúcich akýsi interface prepojený s informačnými zbernicami, ktoré krúžia na nízkej obežnej dráhe okolo Zeme. Implant odovzdáva transformované údaje prichádzajúce zo systému IIS užívateľovi, teda jeho nositeľovi.

2./ Vytvárať na žiadosť užívateľa počítačom generovaný mentálny obraz. Vizualizácia tohto druhu zahŕňa celok alebo detaily, vďaka čomu sa môže preniesť na miesto boja. K IIC je pripojená celá škála nesmrtiacich, ako aj letálnych zbraní, ktoré môže riadiť iba oprávnený užívateľ – cyberžoldnier. Tomu poskytuje reálny pohľad na okolie s tým, že systém vizuálny obraz modifikuje informáciami označujúcimi a identifikujúcimi niektoré významné objekty, ktoré sa nachádzajú v jeho poli videnia. Vďaka tomu môže zhodnotiť potencionálne riziko, ktoré pre neho predstavujú a podľa vlastného zváženia aktivovať príslušné bojové prostriedky za účelom ich zničenia.

Z čítania výskumných správ možno usúdiť, že tajné projekty na tému vzťahu človek – mozog – stroj, ako aj implantov pre sprostredkovanie virtuálnej reality sú už ďaleko popredu.

Keďže ich autori popisujú, že umiestnenie implantov zväčšuje u ľudí schopnosť prispôsobovať sa etickým a spoločenským normám, nebolo by od veci informovať sa, odkiaľ sa berú ľudské pokusné králiky používané pri týchto futuristických výskumných projektoch?

Armádna správa týkajúca sa „informačnej činnosti“ je známa iba vybraným bádateľom, ktorí obdržali jej kópiu zo Strediska technických informácií obrany /Defence technical Information center/ vo Fort Belvoir v americkom štáte Virgínia.

Z jej obsahu sa možno dozvedieť, že podrobne analyzuje projekciu obrazov, maskujúcich zariadenie, ako aj multispektrálnej kamufláže, ktoré značne rozširujú možnosti dezorientovať protivníka. Najefektívnejšia je technológia generovania virtuálneho prostredia, ktoré bude protivník považovať za skutočné. V správe sa ďalej uvádza, že výskumy v rámci koncepcie PSYWAR majú za cieľ ovplyvniť nepriateľa prostredníctvom holografickej projekcie obrazov s psychologickým účinkom.

V jednom z článkov časopisu „US News and World Report“ sa zase dočítame, že americká armáda vytvorila zbrane umožňujúce manipulovať s mysľou počas spánku prostredníctvom mikrovlnného žiarenia. V texte sa nachádza fotografia vojenskej helikoptéry, ktorá vysiela zväzky žiarenia na dom. Autor príspevku ďalej uvádza, že podľa skúseností Pentagonu môžu akustické a zvukové zbrane spôsobovať vnútri ľudského organizmu neznesiteľnú rezonanciu a pocity intenzívnej bolesti.

Dr.Eldon Byrd bol na počiatku osemdesiatych rokov šéfom jedného z projektov vývoja alternatívnych zbraní. Väčšinu výskumu zastrešoval Inštitút rádiobiologických výskumov ozbrojených síl /Armed Forces Radiobiology Institute/ v Bethesde. Spolu s kolegami analyzoval elektrickú aktivitu mozgu a zisťoval, ako ju možno ovplyvňovať. K stimulácii mozgu za účelom spustenia produkcie chemických látok zodpovedných za správanie človeka, používal vlny s veľmi nízkou frekvenciou /ELF – Extremely Low Frequency/.

Pokiaľ stimuláciu tohto druhu použijú u ľudí, objavia sa u nich symptómy podobné chrípke a stavy bezvedomia. Podľa oficiálnych zdrojov dr. Byrd nikdy netestoval svoje zariadenie v poľných podmienkach a štvorročný projekt ukončil po dvoch. Keďže technické zabezpečenie pracovala bezchybne, ďalšie výskumy sa zrejme preniesli do sféry existencie „čiernych projektov.“

Dr. Miloš Jesenský pro server www.putnici.sk

Kontakt na autora knihy:

Dr. Helmut Lammer
Postfach 76
A-8600 Bruck/Mur
Austria E-mail [email protected]

nebo [email protected]