Aluška.org: Věděním ke svobodě

Dr. Koch ve svém článku pro Scientific American napsal:
„Přijímám, že se tyto intenzivně pociťované zážitky skutečně lidem dějí. Jsou stejně autentické, jako jakýkoli jiný subjektivní pocit nebo vnímání.
Jako vědec však pracuji s hypotézou, že všechny naše myšlenky, vzpomínky, pocity a zkušenosti, jsou spíše nevyhnutelným důsledkem přirozených kauzálních sil v našem mozku, než nadpřirozeného světa.”

Nestotožňujem sa s názorom dr. Kocha. Vysvetlím.
Bola som študentka gymnázia, chodievali sme na brigády a cvičila som závodne športovú gymnastiku. Boli sme na škole veľmi dobrý tím. Bol medzi gymnastami aj Jozef, najkrajší chlapec na škole – tak sa o ňom hovorilo. A veľmi ma vraj ľúbil. Ale ja som mala iného chlapca. A Jožkovi som neverila, že ma skutočne ľúbi a tak som ho nechcela. Zmaturovali sme, každý sme išli svojim životom. Ja do Čiech a on zostal na Slovensku. Postavila som dom, porodila tri deti. Na dvore nového domu som si osadila lavičku, na ktorej som veľmi rada sedávala, keďže to bol vstup do mojej bohatej záhrady. Asi po 30 rokoch sa mi prisnil sen. Živý sen – sedela som na tej lavičke, keď prišiel za mnou kamarát Jozef. Stál vedľa mňa po mojej pravej strane, hladil ma po vlasoch a spytoval sa ma, či som šťastná. A ja som mu rozprávala o dome, o deťoch a o tom, že som sa druhý raz vydala. Rozprávali sme sa veľmi dlho – hlavne ja som rozprávala, lebo chcel o mne čo najviac vedieť. A potom ako som mu všetko rozpovedala, stále ma počas rozhovoru hladil po vlasoch a hovorí mi: to som rád, to som rád, to je dobre, to je dobre. A odišiel na večnosť. Keď som ráno vstala, zavolala som ihneď kamarátke a rozpovedala som jej zvláštny živý sen. A ona mi hovorí – Káťa, a či si ty nepočula, že včera sa Jožko v Moskve zabil??? Nevedela som to a až ráno som pochopila, že som sa rozprávala s duchom. Ale pritom som ho videla – videla som však jeho podobu z mladosti. Lebo však ubeho cca 30 rokov ako sme zmaturovali. Nedá mi pridať ďalší príbeh. Žila som v Bratislave a pripravovali sme sa s mužom za jeho otcom do nemocnice, aby sme sa spoznali, keďže okolnosti boli také, že ja som pracovala v zahraničí, preto som svokra nikdy živého nevidela. Už sme mali za ním odísť, keď prišiel telefonát, že zomrel. A že aby sme prišli len na pohreb, lebo zostáva v nemocnici v chladničke. A v noci mi starý pán prišiel do živého sna. Videla som ho a povedal mi, že prišiel za mnou preto, lebo by ma rád spoznal, kto som, čo som zač, či môže spokojne zomrieť vo vedomí, že jeho syn má poriadnu ženu. A tak sme sa dali do dlhého rozhovoru a ja som mu rozprávala o sebe – v sne človek hovorí absolútnu pravdu, neklame. Nakoniec mi starý pán povedal, že vidí že som poriadna žena a ešte dodal: to som rád, to som rád, to je dobre, to je dobre. A odišiel na večnosť. Až po rokoch som si zrazu uvedomila – bože môj, ako sme sa to rozprávali? maďarsky? slovensky? ja maďarsky neviem rozprávať a on nevie slovensky. Lenže v spánku sme si všetko rozumeli. No tento svokor sa stal aktérom ďalšieho sna – prorockého sna. Všetko, čo mi bolo dané počas spánku v sne, sa o deň absolutne všetko splnilo. A tento prorocký sen mal aj ďalšie pokračovanie – v lietadle. Prešlo pár rokov. Medzitým mi bolo povedané proroctvo týchto dní – týchto ťažkých dní tromi anjelmi. V tej dobe som sa priatelila s pánom biskupom Mikom, biskupom reformovanej cirkvi. Veľmi veľa ma o Bohu naučil, chodieval k nám aj s jeho pani manželkou, ona sa hrala s mojimi vnukmi (bola pediatrička) a my dvaja s pánom biskupom sme sa hodiny, dlhé hodiny spolu rozprávali o Bohu a veciach medzi nebom a zemou. Rodina akceptovala tieto naše dlhé rozhovory. Po rokoch sa pán biskup s manželkou odsťahovali do Komárna, lebo tam pôsobil na teolog. fakulte a tak si tam kúpili byt, pretože aj ich dcérka tam bola vydatá. Po niekoľkých mesiacoch som akosi cítila potrebu zavolať pána biskupa, dlho sme spolu nehovorili a chýbalo mi to. Skutočne mi veľmi veľa o Bohu dal. No na moje prekvapenie pani biskupová mi povedala, že manžel už týždeň nerozpráva, má rakovinu a umiera. Veľmi ma to zabolelo. A keď som ju poprosila aby som sa s ním ešte mohla porozprávať povedala, že to nejde, lebo už skutočne nerozpráva, ale podala mu telefon, aby som mu mohla povedať aspoň zbohom – no na moje i manželkino prekvapenie som sa s ním ešte hodinu ja rozprávala. Ráno mi volali, že zomrel. Prišli sme o dva dni na pohreb jeho bývalí kresťania. Rozlúčka bola v aule vysokej školy. Pochopitelne som cítila nesmiernu bolesť a začala som sa s jeho dušou rozprávať – pán biskup, ja cítim, že ešte ste neodišiel, že vaša duša je ešte tu medzi nami v aule. Keby ste mi tak mohli potvrdiť, že sa nemýlim – a očami som prechádzala aulou hľadajúc, ako by mi mohol potvrdiť moju domnienku, keď mi padli oči na veliký luster, ktorý mal hádam aj 20 žiaroviek. V tom jedna žiarovka sa pomaly začala rozsvecovať a mala taký silný jas, že som sa pozrela hore a v duchu si vravím – bože, ak sa to roztreskne ľuďom po hlave drobné sklíčko – no to bude robota. Ale nie, žiarovka takpomaly ako pridávala svetlo, tak ho pomaly uberala, ale nezhasla a toto sa opakovalo niekoľko minút. Slzy sa mi roztiekli po tvári a hovorím – ďakujem pán biskup, ešte aj teraz ma učíte. Ano, cítim vašu dušu že je tu ešte s nami. Pýtam sa manžela – videl si tú žiarovku? Ano, videl – to sa pán biskup s nami lúčil. A keď sa otvorili dvere – ako vietor keby vzal dušu pána biskupa – tak som to cítila. V noci po pohrebe mi prišiel pán biskup do živého sna. Stál vedľa mojej postele – keďže chodil k nám poznal to a vedel že vedľa mojej postele mám naozaj veľmi malý priestor a hovorím mu – pán biskup, dávajte pozor aby ste nespadli, viete aký malý priestor tu mám pri posteli. A vtedy som sa pozrela na jeho topánky – boli lesklé ako by ich mal obuté prvý raz a videla som jeho vrúbkovaný biskupský talár – ležiac, dívala som sa do jeho tváre a on mi hovorí – prišiel som vás pani Katarína poprosiť, či by ste nešli povedať mojej rodine do Komárna – viete že ja som veľa prekladal biblické texty a tak mám v mnohých krabiciach rozpracované tézy. Ide o veľmi veľa krabíc – menších i väčších, v ktorých sú rozpracované myšlienky alebo preklady. Bol by som rád, keby tieto krabide moja rodina odovzdala na teolog. fakultu, aby mladí kňazi mohli v mojej náročnej práci pokračovať. Niekoľkokrát mi to spomenul, že ide skutočne o veľmi veľa krabíc. Prešiel asi polrok, keď som išla osobne do Komárna za jeho zaťom – kardiológom. Keď som už odchádzala od neho, spomenula som si na posledné želanie pána biskupa vyslovené po jeho smrti – po pohrebe. Pán doktor sa na mňa díval ako keby som spadla z višne. Dlho bol ticho, nemohol to hneď stráviť čo som mu povedala. Zrazu sa otočil na mňa a skríkol – čo ste to povedali? Veľa krabíc? Bože môj, skutočne, aj sme na to zabudli – ako sa presťahovali z Bratislavy, naozaj mal v garáži namiesto auta plnú garáž krabíc. Sľúbil mi, že sa postará o to, aby posledné želanie vyslovené po smrti bolo splnené. Prešli roky – bála som sa aj zavolať doktora, nakoniec po 10 rokoch som nabrala odvahy, povedala som mu moje meno a spýtala som sa, či si na mňa ešte pamätá. Pamätám pani Katarína, dobre si na vás pamätám. A tak som sa spýtala, či všetko bola pravda o čo prosil pán biskup, hoci to povedal mne po jeho pohrebe – všetko bolo tak, ako ste povedali. Všetko. Čo mám na to povedať. Skutočne všetky práce pána biskupa odovzdali teológom, tak som bola spokojná, že som vyplnila posledné želanie môjho veľkého priateľa a učiteľa. Sami vidíte, že dr. Koch nemá pravdu, keď píše: „Jako vědec však pracuji s hypotézou, že všechny naše myšlenky, vzpomínky, pocity a zkušenosti, jsou spíše nevyhnutelným důsledkem přirozených kauzálních sil v našem mozku, než nadpřirozeného světa.”